Leto 1976

Otváram oči, v izbe je pološero a tri ženy sústredene odriekajú modlitbu. Postupujú od mojej hlavy až k nohám. Potom sa opäť v tichosti presunú a všetko pokračuje odznova. Ležím na kuchynskom stole, nemám potrebu pohnúť sa alebo čokoľvek sa opýtať. Cítim, že prežívam niečo mystické. Pred pár dňami som mala štyri roky a pripravujem sa na môj prvý zázrak v živote.

Ukážka z knihy Madame Cannelle

Začínam si vybavovať, čo sa stalo predtým, ako ma položili na stôl… Pozerám sa do očí môjho dedka. Stojí nado mnou a snaží sa ma prebrať k životu, ale nie som schopná vnímať ho a strácam vedomie. Nikto nevolá sanitku ani doktora, hoci telefón je v predizbe. Určite funguje. Viem to. Občas k nám prídu susedia telefonovať svojim deťom do miest a občas ho počujem zvoniť aj ja.

Je to vtedy, keď volá moja mama a pýta sa, ako sa mám. Telefón nie je samozrejmosť, ktorú má každý doma. Ten náš si hrdo kraľuje na igelitovom obruse, ktorým je zakrytý starý šijací stroj. Nepamätám si, že by na ňom babička niekedy šila. Nie je veľmi domácky typ. Babička má obrovskú knižnicu. Knihy sú prakticky všade a ja ich o pár rokov, keď to už bude celkom nový príbeh, celú prečítam…